Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie. (Mk 1, 11)

Akceptácia dieťaťa znamená, že ho prijímame také, aké je. Je našou povinnosťou milovať ho bezvýhradne a bezpodmienečne. Rodičovská láska si nekladie podmienky. To, že mu stanovujeme hranice, máme požiadavky, kritériá, ešte neznamená, že ak ich nesplní, nebudeme ho ľúbiť. Ale zároveň sa treba vyvarovať chyby: keďže svoje dieťa ľúbime, dovolíme mu všetko.

Každé dieťa, aby sa mohlo zdravo citovo vyvíjať, potrebuje mať uspokojenú základnú potrebu, a to potrebu bezpodmienečnej lásky. Najdôležitejšie preň je, že cíti, že ho milujeme za každých okolností. Dieťa v rámci výchovného pôsobenia usmerňujeme, poskytujeme mu spätnú väzbu o tom, čo robí správne a čo nesprávne – nehodnotíme dieťa, ale jeho skutky. Ak urobí niečo zlé, zhodnotíme čin, ale nespochybňujeme svoju lásku k nemu, jeho hodnotu konštatovaním, že je zlé. Dieťa je vždy dobré. Iba robí nesprávne činy, skutky. Pri pozitívnych veciach rovnako poskytujeme spätnú väzbu – chválime, chválime, chválime. Nie je samozrejmé, že dieťa robí dobré veci. Adekvátnou pochvalou posilňujeme osobnostný rast dieťaťa. Pri jej nedostatku je výsledkom neisté dieťa. Rovnako ak príliš často dieťa kritizujeme za jeho nedostatky (napr. neplní naše predstavy a očakávania), vychovávame neistého jedinca so zvýšeným pocitom viny a zníženým sebavedomím. Takéto deti v období puberty veľmi často rebelujú a vyhľadávajú spoločnosť rovnako „postihnutých“, čo tvorí základ pre asociálne správanie.

(Rada pre rodinu KBS: Stretnutia rodičov pred krstom dieťaťa. Pastoračná pomôcka pre farnosti, Kumran, Bratislava 2014, str. 13)

Ďalšie príspevky

2. nedeľa „C“

Ak by však Boh, ktorý je spoločenstvom osôb, išiel proti láske, išiel by sám proti sebe...

33. nedeľa „B“

Ježiš, ktorý je „cesta, pravda a život“, má moc oslobodiť nás z pút klamstva a pretvárky...