„…a z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ (Lk 3,22)

„Raz som sedel v lietadle vedľa jedného podnikateľa. Na šetriči obrazovky jeho počítača bol obrázok malého, plavovlasého chlapca, ktorý sa pravdepodobne pokúšal spraviť svoje prvé, trasľavé krôčiky. „Je to váš syn?“ spýtal som sa. Bola to veľká chyba.

Áno, bol to jeho syn, jedináčik. Povedzme, že sa volal Adam. Obrázok na počítači bol spred troch mesiacov, keď mal Adam jedenásť mesiacov. Potom mi s takým nadšením rozprával o prvých krokoch svojho syna a o jeho prvom slove, ako keby Adam vynašiel pohyby a reč. Na svojom mobilnom telefóne mal aktuálnejší obrázok Adama. Tiež mi ho ukázal. Ten istý obrázok mi potom ukázal aj na počítači. Tam bol omnoho zreteľnejší. Mal tam celú sériu Adamových fotiek, na ktorých chlapec robil veci, ktoré do veľkej miery robia všetky deti a postupne nimi prechádzal. S komentárom. Spolu s ostatnými cestujúcimi sme dostali školenie o Adamológii.

„Neviem sa dočkať, kým ho znovu uvidím,“ povedal ten chlapík. „Medzitým sa aspoň môžem dívať na tieto fotky – mohol by som to robiť aj stokrát za deň. Nikdy sa mi nezunujú.“ (Pre všetkých ostatných v našej časti lietadla však už začínali byť dosť únavné.)

Prečo toho človeka tak zaujímal jeho syn Adam? Preto, lebo úspechy jeho syna boli také pôsobivé? Nie. Milióny detí sa každý deň učia robiť to isté. Moje vlastné deti (chcel som mu povedať) dokázali v ranom veku to isté a s úžasnou zručnosťou.

Tohto človeka Adam tak uchvátil preto, lebo sa na neho pozeral očami otca. Žasol nad všetkým, čo Adam robil. Že to dokážu aj ostatné deti, pre neho nič neznamenalo.

„Očividne vám synček chýba,“ povedal som. „Ako dlho ste už preč z domu?“

„Odvčera.“

Aj jeden deň preč od svojho syna sa mu zdal byť príliš dlhý. A preto sa náhlil oblohou a na záprahu prekonával oblaky, skalopevne rozhodnutý byť doma so svojím dieťaťom. Jednoducho nechcel milovať svojho syna z diaľky. Chcel byť s ním.

A potom mi to došlo. Ja som to dieťa na Božom šetriči obrazovky. A taktiež ty. Ani tie najmenšie detaily z našich životov sa Mu nikdy nezunujú. Sám Pán Boh obdivuje naše kolísavé kroky a zajakavé slová. Nie preto, že sme v tom lepší ako iní, ale preto, že sa na ne pozerá očami milujúceho Otca. Boh naše fotky ukazuje anjelom až dovtedy, kým aj ich tak trochu nezačnú unavovať. A príbeh Biblie je predovšetkým Božím príbehom. Príbehom Otca, ktorý sa ponáhľa cez oblaky, aby bol s tebou doma. Aj jeden deň bez teba sa Mu zdá byť príliš dlhý.“

 

(John Ortberg: Boh je bližšie, než si myslíš. Slovenské evanjelizačné stredisko, Bratislava, 2011, str. 10-11)

Ďalšie príspevky

2. nedeľa „C“

Ak by však Boh, ktorý je spoločenstvom osôb, išiel proti láske, išiel by sám proti sebe...

33. nedeľa „B“

Ježiš, ktorý je „cesta, pravda a život“, má moc oslobodiť nás z pút klamstva a pretvárky...